Politik – Štátnik – Verejný činiteľ.

Autor: Jozef Kohajda | 27.2.2016 o 15:00 | Karma článku: 5,81 | Prečítané:  183x

Prečo dnes toľko veľa ľudí nadáva na politikov a prečo sa veľa ľudí podpisuje pod svoje verejne publikované myšlienky anonymne,  pseudonymami, prezývkami či piktogramami. 

Opäť voľby. Volebné mítingy, prísľuby, prejavy, programy. Je málo ľudí, ktorých by sa dnes nedotýkalo predvolebné obdobie. Debaty kto, s kým, prečo, ako, za akých okolností, proti komu atď. znejú po kaviarňach, krčmách, reštauráciách, jednoducho všade. Domácnosti nevyjímajúc. Je to už akýsi druh ľudového folklóru, logicky viac ľudí zaujíma politika pred voľbami. Znovu sa rozhoduje o smerovaní štátu a téma je podstatne viac v médiách, na očiach všetkým. Čo a ako hodnotiť strany ? Podľa toho čo dosiahli, urobili, neurobili, aké škandály sa prevalili, čo vedia nasľubovať, akých majú rečníkov, plány, programy ? Pravdu povediac, nie je jednoduché urobiť si analyticky názor, nepodľahnúť názoru väčšiny, ktorý často nemusí byť správny, vidieť veci objektívne, bez zbytočných negatívnych emócií, ktoré často zatienia a oslabia našu myseľ.  Vôbec sa dostať k relevantným informáciám. Názor môj, ale aj množstva inteligentných ľudí, s ktorými diskutujem je, že jeden z istých momentov, ako sa dá si urobiť jasný názor, je poznať konkrétnych ľudí, ktorí  stranu prezentujú. Ich osobný, pracovný aj rodinný život. Toto sa javí ako ohmatateľné, merateľné a neodškriepiteľné. Preto sa mi páčia krajiny s malými volebnými obvodmi, kde každý občan pozná detailne svojho kandidáta do parlamentu. Bez falošnej anonymity a tým aj zbytočnej animozity. Je to tak povediac „ ICH ČLOVEK „. Keď som pred nedávnom uverejnil jeden svoj blog, bol som dosť hrubo napadnutý anonymným recenzorom, že pridávať lekársky titul pred meno mu príde na smiech. Zamyslel som sa a musím povedať, že si myslím, že nie je. Práve naopak. Človek by sa nemal hanbiť za svoju prácu, nech je akákoľvek. Ak ju robí dobre, je to OK. Veď aký má zmysel anonymný názor pre ostatných. Pripomína to anonymný list na suseda. Nemá výpovednú hodnotu. Buď sa chcem vyjadriť a podpísať sa, alebo radšej pomlčím. Obzvlášť, ak sa vyjadrujeme k veciam, ktoré sa týkajú nás všetkých. A u činiteľov verejných, u tých, ktorí dostávajú od ľudí mandát na spravovanie ich financií, ktorí rozhodujú o vymožiteľnosti ich práva, dostupnosti zdravotníckej starostlivosti, či o úrovni vzdelania ich detí   to musí byť vec tak samozrejmá ako dýchanie či tlkot srdca. Ak nie je, tak potom „ Je niečo špatné v štáte Dánskom „.

Ešte jeden postreh. Skoro 30 rokov robím bojové umenia. Pomáha mi to ako fyzicky tak dnes hlavne duševne sa vysporiadavať s realitou. Keď som pred nedávnom cvičil, nechal som si uterák na mieste kde ležím a na chvíľku som cvičil vedľa. Za tých pár sekúnd tam prišla mladá slečna, teatrálne odhodila uterák bokom a dala si tam svoj. Prišiel som k nej a slušne ju upozornil, že tam cvičím. Na to mi odpovedala, že to je môj problém. Tak som musel trvať na svojom a nebolo to príjemné. Prečo to píšem je, že by sa nemala zamieňať slušnosť so slabosťou. Každý má právo v spoločenstve, aby ho iní rešpektovali podľa pravidiel, ktoré si spoločnosť stanovila. A treba ich ale aj dôsledne vyžadovať a kontrolovať. Ak to nebudeme robiť, pravidlá boli stanovené zbytočne. A potom začína prevládať skepsa, že veď aj tak tí silní nakoniec vždy vyhrajú a nemá zmysel sa vecami verejnými zapodievať. Napríklad také voľby, načo, keď aj tak sa nič nezmení.  Dobrá správa je, že všetko sa mení. Viď. príklady u nás aj v zahraničí. Bývalý pán predseda parlamentu SR už nie je predseda, riaditeľ VšZP už nie je riaditeľ a ministerka zdravotníctva už nie je ministerkou. Veľmi sa mi páči príbeh z Rumunska. Postkomunistický štát, ktorý každý odpisoval ako outsidera. A dnes celej Európe ukazuje, ako sa dá vymáhať zodpovednosť trestnoprávna a hmotná aj u predsedu vlády a ministrov. Alebo Estónsko, Pobaltský štát, ktorému málokto dával šancu na úspech. A dnes je ich E-Health / elektronizácia v zdravotníctve / príkladom pre iných. Tieto aj množstvo iných príbehov hovoria jasnou rečou. Je to len a len na nás, kde budeme o päť, desať i viac rokov. Karty nerozdáva nikto iný , len my sami. A hrať sa dá fér.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Real Madrid v šlágri remizoval s Barcelonou, gól strelil v úplnom závere

Otvárací gól strelil Luis Suárez, vyrovnal obranca Sergio Ramos.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.

SVET

Ako Trump za pár dní nahneval dve jadrové mocnosti

Trump sa pustil do telefonátov so svetovými lídrami.


Už ste čítali?